Volám sa Martin Ruman, pochádzam z Prievidze a na husliach som začal hrať ako 6 ročný….

Takto začína väčšina životopisov umelcov. Ďalej pokračujú: „Martin“ vyhral množstvo súťaží, študoval na tých najlepších školách a navštívil najlepšie kurzy… Tieto životopisy však v skutočnosti o človeku vôbec nič nehovoria. Na formovanie mojej životnej filozofie, prístupu k učeniu a k interpretácii mali väčší vplyv úplne iné okolnosti a životné medzníky. Štúdium na vynikajúcom Piaristickom gymnáziu v Prievidzi mi poskytlo pomerne slušný vedomostný základ – ale čo je ešte dôležitejšie – niektorí vzácni profesori tejto školy vo mne vzbudili lásku k čítaniu, vedomostiam a hľadaniu súvislostí. Popri štúdiu violy som našťastie nikdy nezanevrel na pestovanie znalostí v ostatných odboroch – či už sa jednalo o moju obľúbenú fyziku (napríklad akustiku), alebo matematiku, postupne som si našiel cestu aj k filozofii. Každá informácia, ktorú som sa naučil, ma obohatila a niekedy aj po viacerých rokoch prišla možnosť použiť ju v profesionálnom živote. Ako u mnohých u mňa veľký zlom nastal cez obdobie Covidu 19. Po úvodnej paralýze sa ku mne dostala kniha Walden alebo život v lese Henryho Davida Thoreaua a pochopil som, že toto obdobie môžem využiť na veci, ktoré som vždy chcel robiť a nikdy na ne nemal čas –
fotografovanie, motorku,…

Viola

Po ukončení konzervatoriálnych štúdií a úspešnom konkurze do Slovenskej filharmónie som opustil bezpečný prístav školského prostredia a narazil na všetky ťažkosti a problémy profesionálneho života. V týchto nepríjemných časoch profesionálneho hľadania – striedajúcich fázach nadšenia, letargie a rezignácie – som sa vďaka akordeonistovi Borisovi Lenkovi dostal na Festival Konvergencie. Stretnutie s Jozefom Luptákom a celým festivalovým tímom zmenilo moje umelecké smerovanie a umožnilo mi muzicírovať na jednom pódiu s fantastickými interpretmi, od ktorých som mohol nasávať skúsenosti a inšpirácie. Neskoršie stretnutie s Jánom Krigovským mi zase otvorilo tú stále mierne zaznávanú trinástu komnatu interpretácie starej hudby – potom už bol len krok k viole d´amore. Spolupráca s klaviristkou Alenou Hučkovou mi zase priniesla možnosť odohrať množstvo recitálov, premiér skladieb a rozšíriť si repertoár. So všetkými týmito dôležitými ľuďmi spolupracujem dodnes.

Fotografia

Počas lockdownu som si kúpil svoj prvý fotoaparát – Fujifilm X-T100, po ktorom nasledovali viaceré objektívy, Lightroom, Photoshop, množstvo kníh… Na digitálnej fotografii ma však po istom čase začala odradzovať akási „umelosť“ a takmer neobmedzené možnosti počítačových softvérov. Keď som natrafil na zbierku fotiek Ansela Adamsa, zmenil sa môj pohľad na fotografiu. Ansel Adams sa chcel pôvodne živiť ako koncertný klavirista, potom však objavil krásu Yosemitského národného parku a fotoaparátu. Svet prišiel o nádejného klaviristu, získal však priekopníka fotografie a práce v tmavej komore – v svojich knihách na mnohých miestach konštatuje, že experimentovanie s fotografickými procesmi je presne to isté ako štúdium klavírnej hry. Digitálny fotoaparát som vymenil za analógový (digitálny samozrejme stále používam) – od kinofilmu až po veľký formát (fotoaparát od The Intrepid Camera). Chemikálie si miešam sám a tak som sa vrátil znovu do čias gymnaziálneho laboratória. 

Pedagogika

Moji prví profesori violovej hry – Kornel Klatt a Karel Doležal ma po presmerovaní môjho záujmu na violu zoznámili s humanistickou koncepciou vyučovania. V tej dobe som to ešte nechápal. Vyjasnilo sa mi to až pri štúdiu Doplnkového pedagogického štúdia a po prečítaní kníh slovenského pedagóga prof. Mirona Zelinu. Pochopil som, že toto je smer, ktorým sa chcem ubrať a nechcem upadnúť do dnes všadeprítomného dehumanizovania, používania termínov ako „dobrý/zlý materiál“ a podobne. 

V profesnej metodike čerpám hlavne z Ivana Galamiana, Simona Fischera, Williama Primrosea a Carla Flesha. Môj vzdialený pedagogický vzor, ktorý som, žiaľ, nikdy v živote nemohol stretnúť, je Dorothy DeLay. Z tých bližších vzorov by som určite chcel spomenúť Igora Karška. Okrem učenia violy vyučujem tiež Dejiny a literatúru huslí a violy a Interpretačný seminár. Na týchto predmetoch sa snažím naučiť študentov pracovať s najnovšími informáciami a neuspokojiť so všeobecnými frázami a „tradíciami“ (nedá mi nespomenúť vtipný Straussov výrok: „Tradícia je posledné zlé uvedenie diela“). 

 

Motorka

A motorka? Proste Kawasaki…. tu niet čo dodať, treba to len zažiť!!!